Prihláste sa na odber spravodajcu

Prihláste sa na odber spravodajcu Stellantis Communications a a buďte informovaní o všetkých novinkách.

03 jún 2020

„Storie Alfa Romeo“, časť siedma – revolúcia tvarov a farieb: 33 Stradale, Carabo a Montreal

Vynaliezavosť a dôslednosť, skúsenosti a odvaha pri voľbe materiálov, a štýl, ktorý sa snúbi s technologickými inováciami a kreativitou: to sú ingrediencie dizajnu modelu Tipo 33.

„Storie Alfa Romeo“, časť siedma – revolúcia tvarov a farieb: 33 Stradale, Carabo a Montreal
  • Vynaliezavosť a dôslednosť, skúsenosti a odvaha pri voľbe materiálov, a štýl, ktorý sa snúbi s technologickými inováciami a kreativitou: to sú ingrediencie dizajnu modelu Tipo 33.
  • Projekt sa zrodil z konštrukčného ducha, ktorý oživuje každý výtvor Alfy Romeo, a okrem mnohých úspechov viedol aj k vzniku neidentických dvojčiat: modelu 33 Stradale a konceptu Carabo.
  • Model 33 Stradale navrhnutý Francom Scaglionim je syntézou všetkých technických znalostí a tvorivej odvahy svojho tvorcu. Je majstrovským dielom, v ktorom sa inovácie miešajú s hľadaním aerodynamiky a funkčnosti.
  • Marcello Gandini zo štúdia Bertone na rovnakom základe navrhol model Carabo, ktorý svojimi futuristickými tvarmi a farbou predstavoval automobil budúcnosti. Podobný výskum farieb sprevádzal aj vznik modelu Montreal.
  • Tento rok oslavuje model Montreal 50. výročie svojho vzniku. Predstavený bol v roku 1967 v netradičnom zelenom odtieni a predstavoval „najväčšiu možnú túžbu moderného človeka v zmysle automobilu“.

 

 

Vozidlo ako znamenie doby

Svetlomety miesto očí, maska ​​chladiča miesto pier, predná časť miesto tváre a samozrejme karoséria miesto ramien a blatníky miesto bokov. Tieto antropomorfné podobnosti sa u automobilov používajú aj dnes. Ako k tomu došlo a prečo?

Prvými automobilmi boli povozy bez koní, ktoré nemali žiadne dekoratívne prvky. Od tridsiatych rokov sa karosári (označenie, ktoré prežíva dodnes) stali odborníkmi na spracovanie kovov. Plechový materiál ručne tvarovali do požadovaného tvaru priamo na drevenom ráme a vdýchli tak život mnoho jedinečným modelom, ktoré sa vyznačovali zaoblenými a zmyselnými tvarmi, ktoré sledovali organický ideál. S rozvojom priemyselnej výroby sa však podoba karosérií začala zjednodušovať, pretože lisovacie stroje neumožňovali podobnú vycibrenosť a trojrozmernosť. Na konci šesťdesiatych rokov sa objavili dve štylistické inšpirácie, ktoré sa však do značnej miery rozchádzali. Rozdiel medzi „antropomorfne poňatým“ vozidlom a automobilom budúcnosti predstavovali modely 33 Stradale a Carabo, dvojica vozidiel Alfa Romeo vyvinutých na rovnakom technickom základe.

Zrodenie z rovnakej platformy

Modely 33 Stradale a Carabo sa nemohli líšiť viac. Jeden sa vyznačoval atletickou postavou s nervami a šľachami, doslova ako športovec uprostred závodu, zatiaľ čo druhý bol charakteristický priamkami a uhlami, ktoré skúmali podstatu mobility budúcnosti. Táto dvojica tak bola niečím oveľa viac než len dvoma interpretáciami: boli to skutočne dva odlišné svety.

Spoločný technický základ oboch vozidiel bol syntézou päťdesiatročných pretekárskych skúseností Alfy Romeo. Hlavnými konštrukčnými prvkami modelu Tipo 33 sa stal vycibrený dizajn, skúsenosti a odvaha pri voľbe materiálov, a tiež štýl kombinujúci technologické inovácie a kreativitu. 

Túžba súťažiť

Všetko pramenilo z túžby po súťažení, ktorá v značke Alfa Romeo nikdy nevymizla.

V roku 1964 Giuseppe Luraghi - vtedajší prezident Alfy Romeo - vycítil, že nastal čas pre oficiálny návrat značky do sveta motoristického športu. S cieľom obnoviť továrenský pretekársky tím získal spoločnosť Audodelta z Udine, ktorá bola partnerom značky pri výrobe modelu TZ. S Autodeltou sa vrátil tiež Carlo Chiti, ktorý v rokoch 1952 až 1957 pracoval v Portellu. Do Alfy Romeo sa vrátil, aby sa ujal úlohy vedúceho továrenského závodného tímu.

V rovnakom roku sa začal projekt 33. Luraghi požiadal svoj tím o návrh vozidla, ktoré by mohlo súťažiť v najobľúbenejších disciplínach tej doby, ktoré priťahovali pozornosť verejnosti aj médií, majstrovstvách sveta športových prototypov a vytrvalostných pretekoch.

Autodelta

V polovici šesťdesiatych rokov sa Autodelta presťahovala do mestečka Settimo Milanese, ktoré sa nachádzalo nielen v blízkosti továrne Alfy Romeo, ale predovšetkým testovacej dráhy v Baloccu.

Prvý rám modelu Tipo 33 navrhnutý Alfou Romeo sa do dielní Autodelty dostal v roku 1965. Asymetrická rúrková konštrukcia „H“ z hliníkovej zliatiny integrovala tiež palivovú nádrž. Rám z horčíkovej zliatiny v prednej časti niesol zavesenie predných kolies, chladiče, riadenie a pedálovú skupinu. Motor a prevodovka so nachádzali pozdĺžne pred zadnou nápravou. Samotná karoséria bola vyrobená z laminátu, aby vozidlo dosiahlo hmotnosti len 600 kg, čo bola minimálna hodnota stanovená pretekárskymi predpismi v daných kategóriách. Nízka hmotnosť sa tak stala opäť tajnou zbraňou Alfy Romeo.

Víťazstvo v majstrovstvách sveta v rokoch 1975 a 1977

Krátka lehota na vývoj takto ambiciózneho a inovatívneho projektu sa ukázala byť nerealistická. Uplynuli takmer dva rok, než bol model 33 pripravený na preteky. Pre prvé testy konštruktéri použili štvorvalec s objemom 1570 cm3 z modelu TZ2. Medzitým bol však vyvíjaný nový vidlicový osemvalec s objemom 2 litre, ktorý pri premiére dosahoval výkon 230 k.

Prvé pretekárske vozidlá 33 si okamžite vyslúžili prezývku „Periscopica“ vďaka satiu motora týčiacemu sa nad ochranným oblúkom. Model bol prvýkrát nasadený vo Fléron v Belgicku v blízkosti Liege, kde ho testovací jazdec Autodelty Teodoro Zeccoli doviedol k víťazstvu. Do sveta motoristického športu vstúpil model 33 12. marca 1967. Toto víťazstvo položilo základy celého radu úspechov na najprestížnejších okruhoch sveta. Patrilo medzi nich aj víťazstvo v majstrovstvách sveta športových prototypov v rokoch 1975 a 1977, čo z „tridsať trojky“ urobilo absolútneho favorita.

Florentský aristokrat, ktorý túžil po kariére automobilového dizajnéra

Keď sa Alfa Romeo rozhodla vyrobiť na základoch modelu 33 obmedzený počet cestných vozidiel určených súkromným zákazníkom, potrebovala karosériu, ktorá by neuveriteľný športový charakter vyjadrovala na prvý pohľad. Projektom bol poverený Franco Scaglione.

Scaglione sa narodil vo Florencii v starej šľachtickej rodine. Jeho štúdium leteckej techniky prerušila 2. svetová vojna a Scaglione dobrovoľne narukoval do armády. Poslaný bol na Líbyjský front, kde bol tiež zajatý.

Koncom roku 1946 sa vrátil do Talianska a rozhodol sa, že v štúdiu leteckej techniky už pokračovať nebude a stane sa automobilovým dizajnérom. Najskôr pôsobil u Pininfariny, neskôr u Bertoneho a nakoniec na voľnej nohe.

Do dizajnu modelu 33 Stradale vložil Scaglione všetky svoje znalosti a kreatívnu odvahu, čo vyústilo v skutočné majstrovské dielo, v ktorom sa inovácie miešajú s hľadaním aerodynamiky a funkčnosti.

33 Stradale

Kapota modelu 33 Stradle sa úplne otvárala pre lepší prístup k mechanickým častiam. Prvýkrát u cestného vozidla boli použité motýlie dvere, ktoré uľahčovali nastupovanie do karosérie s výškou pod jeden meter. Jediným rozdielom proti pretekárskej verzii bolo predĺženie rázvoru náprav o 10 centimetrov a použitie oceľového rámu miesto hliníkového. Motor bol rovnaký ako u modelu Tipo 33, teda zo zliatiny hliníka a horčíka vybavený nepriamym vstrekovaním paliva a suchou mazacou skriňou. Medzi jeho charakteristiky patrila dvojica vačkových hriadeľov, dva ventily a dve sviečky na valec. V takto ľahkom vozidle sa 230 k prejavilo najvyššou rýchlosťou 260 km/h a zrýchlením z 0 na 100 km/h za 5,5 sekundy.

Premiéra v Monze

Vozidlo bolo oficiálne predstavené na autosalóne v Turíne, niekoľko týždňov predtým (10. septembra 1967) sa však prezentovalo odbornej verejnosti pri príležitosti Grand Prix Talianska, ktorá bola deviatym kolom majstrovstiev sveta formuly 1. To sa zapísalo do histórie epickým návratom Jima Clarka proti Jackovi Brabhamovi a debutom jedného z najkrajších športových vozidiel všetkých čias. Pri uvedení na trh bola 33 Stradale najdrahším športovým vozidlom na trhu a predávala sa za približne 10 miliónov talianskych lír, zatiaľ čo najprestížnejšia konkurencia bola ponúkaná za 6 až 7 miliónov. S karosériou Franca Scaglioneho bolo vyrobených iba 12 modelov. Kupci tohto modelu nepochybne urobili najlepšiu investíciu svojho života, dnes sú totiž tieto vozidlá prakticky nezaplatiteľné.

Vozidlo ako kozmická loď

Model 33 Stradale predstavuje vyvrcholenie koncepcie „antropomorfného“ vozidla. Pátranie po štýle však Alfu Romeo viedlo aj inými smermi. Myšlienka automobilu budúcnosti podobného vesmírnej lodi sa objavila už v 50. rokoch 20. storočia v podobe modelu Disco Volante (Lietajúci tanier), ktorý navrhla karosáreň Touring. Jednalo sa o spider, ktorý bol dielom pokročilého výskumu aerodynamiky a vyznačoval sa zaoblenými blatníkmi pripojenými k nízkej a elegantnej karosérii.

Na autosalóne v Paríži v roku 1968 bol predstavený automobil snov, ktorý bol ďalšou vývojovou etapou tejto radikálnej myšlienky. Model Carabo navrhol vtedy 30ročný Marcello Gandini v štúdiu Bertone.

Neidentické dvojča: Carabo

Carabo vychádzalo z mechaniky modelu 33 Stradale, ktorú v tom čase využívali karosári pre jednorazové kreácie: Giorgetto Giugiario pre model Iguana, Pininfarina pre modely 33 Special Coupé a Cuneo a Bertone pre koncept Navajo. Výška bola rovnaká, zmizli však zaoblené tvary. Všetko bolo u Caraba ostro rezané počnúc klinovitým profilom a končiac motýlími dverami. Názov Carabo našiel inšpiráciu u chrobáka Carabus auratus, ktorý ej charakteristický kovovo zeleným sfarbením. Rovnaký odtieň využívala aj karoséria vozidla: žiarivú zelenú farbu dopĺňali oranžové detaily. Od tejto chvíle začala Alfa Romeo venovať osobitnú pozornosť extravagantným farbám a špeciálnym technikám lakovania, aby ešte viac zdôraznila svoju jedinečnosť. Rovnaký vývoj v oblasti farieb pokračoval aj u modelu Montreal.

Montreal

V roku 1967 priviezli jednotlivé národy sveta do kanadského Montrealu svoje najväčšie technické a vedecké inovácie. Pri príležitosti Expa 1967 bola Alfa Romeo požiadaná, aby vytvorila technologický symbol predstavujúci „najväčšiu túžbu moderného človeka v zmysle automobilu“. Satta Puliga a Busso požiadali o pomoc Bertoneho, ktorý sa obrátil na Gandiniho. Výsledkom bol obrovský úspech. Severoamerickí návštevníci ocenili eleganciu aj koncepciu vozidla. S ohľadom na mimoriadne pozitívne ohlasy sa Alfa Romeo rozhodla vyvinúť aj štandardný model, ktorý bol predstavený na autosalóne v Ženeve v roku 1970. Na rozdiel od pôvodnej koncepcie bol štandardný Montreal vybavený motorom V8 na báze motora z modelu Tipo 33. Disponoval však väčším objemom, 2,6 litra, a výkonom obmedzeným na 200 k. Model zaujal aj veľmi pestrou škálou pastelových a metalických farieb počnúc zelenou (použitou aj na modeli zúčastňujúceho sa Expa) cez oranžovú a končiac zlatou. Skúmanie neobvyklých farieb, ku ktorému sa vrátime aj v ďalších epizódach tohto seriálu pokračuje dodnes. U nového modelu Giulia GTA tak môžeme naraziť na ojedinelý červený odtieň Villa d'Este, okrovú farbu GT Junior alebo zelený odtieň Montreal. Tieto odtiene boli inšpirované 110ročnou históriou Alfy Romeo a vzdávajú hold niektorým ikonickým a slávnym modelom.  

Turín, 3. júna 2020

 

 

 

 

Ďalší obsah

Prihláste sa na odber spravodajcu.

PRIHLÁSTE SA TERAZ